Čo je to sociálna trojčlennosť?

Človek sa stáva čoraz zložitejším a s ním i ľudská spoločnosť. Často však chce mať sám seba jednoduchšieho než je, redukovať sa na nejaký vzorec alebo dokonca politickú stranu. Zasadiť sa za sociálnu trojčlennosť znamená pracovať na takej spoločnosti, ktorá človeka prijíma v jeho celistvosti, so všetkými jeho zdanlivými protirečeniami.

Čoraz viac ľudí chápe, že hospodársky a právny život netvoria celý ich spoločenský život. Tretí prvok – duchovný život – sa však dodnes kvôli nadvláde oboch zvyšných prvkov nemohol správne rozvinúť. To platí nielen pre mnohé diktatúry, ale i pre všetky naše demokracie, ktoré sú ešte ďaleko od toho, aby postavili duchovný život na vlastné nohy. Tieto tri oblasti sú na seba tak odkázané, že nadvláda jednej z nich má katastrofálne spätné účinky na obe zvyšné oblasti. Hnutie za sociálnu trojčlennosť sa snaží upozorniť na tento úpadok a ukázať nové perspektívy.

Zdravá spoločnosť predpokladá rozdelenie spoločnosti na tri oblasti: duchovný život (kultúra a vzdelávanie), hospodársky život (ceny a mena) a právny život. Rozhodujúcim je presné priradenie spoločenských fenoménov jednotlivým oblastiam života. Čo sa týka tohto priradenia, prináša nám trojčlennosť viaceré prekvapenia.

Oblasti spoločnosti by sa mali rozvíjať autonómne (samostatne) a vďaka tomu vplývať na seba pozitívne. Čo znie spočiatku abstraktne, má pri prenesení do praxe radikálne následky: napr. právny život (štát) nesmie zasahovať do duchovného života a vykonávať politiku vzdelávania.

Až keď tieto oblasti nebudú nevhodne pomiešané, môžu priviesť k rozkvetu svoje vlastné zákonitosti a vlastné ideály: sloboda v duchovnom, rovnosť v právnom a bratstvo v hospodárskom živote. Iné priradenie ideálov by pôsobilo ničivo: rovnosť v duchovnom živote zabíja každú inováciu, sloboda v právnom živote ruší zákony. Iný ideál než bratstvo v hospodárskom živote vedie k socializmu (rovnosť) alebo liberalizmu (sloboda). Až správne priradenie k jednotlivým oblastiam života oživuje. Keď sa pomiešajú, rušia sa navzájom.

Každý človek je menšinou – sloboda v duchovnom živote

Slobodný duchovný život, ako slobodne tvoriace umenie a vzdelávanie, buduje schopnosti, ktoré ľudstvo potrebuje pre svoje myšlienkové i hmotné prežitie a ďalší rozvoj. Schopnosti sa môžu vyvinúť len zo slobodného ducha.

Všetko, čo súvisí so schopnosťami, patrí do oblasti duchovného života: hospodárski podnikatelia s reálnou (a nie na hospodárskej moci založenou) schopnosťou viesť podnik patria rovnako tak k duchovnému životu ako výučba. Okrem toho sú všetky formy kapitálu a úverov otázkou schopnosti vytvoriť z majetku hospodársky proces a tým otázkou duchovného života. Preto by mal byť kapitál kontrolovaný duchovným životom a prenechaný schopným podnikateľom až do ich odchodu na dôchodok alebo ich smrti. Potom by sa dostal darom k novému schopnému podnikateľovi. Akékoľvek dedenie kapitálu by bolo vylúčené, pretože kapitál by nebol viazaný na krv, ale na schopnosti.

Rovnako tak je aj posudzovanie iných ľudí schopnosťou, ktorú môžu mať len osobnosti slobodného duchovného života. Preto by mala byť jurisdikcia vyňatá z právnej zložky štátu. Obžalovaný by si (samozrejme, nie dodatočne, ale v prípravnom štádiu) sám vybral zo slobodného duchovného života sudcu, ktorého považuje za najpovolanejšieho. To zaručuje kvalitu v jurisdikcii namiesto skutočnosti vzdialenej právnickej opatrnosti.

Myšlienky sú slobodné a preto je duchovné vlastníctvo aroganciou. Autorské práva alebo patenty vedú vždy (nielen v prípade bio-pirátstva) k duchovnej krádeži. Samozrejme, aj výskumní pracovníci musia z niečoho žiť. Financovanie príspevkami a darmi im ale dovoľuje dať výsledky ich výskumu voľne k dispozícii. Výskumné oddelenia medzinárodných koncernov a štátom vedený výskum musia byť nahradené takýmito samostatnými výskumnými zariadeniami.

Človek má byť duchovne slobodný a preto sú nanútené príslušnosti ku skupinám a z toho vyplývajúce skupinové, jazykové a hodnotové obmedzenia zavrhnutiahodné. Každý človek je menšinou. Sloboda – na rozdiel od politiky – nepozná žiadne kompromisy, ale len toleranciu. Ten, kto koná z presvedčenia, nebude chcieť zakazovať cudzie konanie. Stanoví si priority a bude (pokiaľ možno) spolupracovať s rovnako zmýšľajúcimi, aby bolo jeho konanie účinnejšie. Skupiny, ktoré si nárokujú právo na výnimočnosť (ako napr. politické strany, katolícka cirkev a viaceré sekty), časom sami zaniknú.

Každý človek je ľudstvom – bratstvo v hospodárskom živote

Hospodársky život sa skladá z výroby, obehu a spotreby tovarov, čím sú uspokojované ľudské potreby. Neštátne organizácie budú tieto potreby skúmať a vyvodia z nich potrebám zodpovedajúce kontrakty a cenovú reguláciu. Prvé náznaky možno nájsť v spravodlivom obchode, ktorý proti slepému trhu stavia dlhodobé kontrakty a vyznačuje sa svojou ohľaduplnosťou.

Dôsledným usporiadaním hospodárstva sa niektoré zásahy štátu stávajú zbytočnými. Potrebná zmena štruktúr už nie je vecou štátu ale vecou samotného hospodárstva. Regulácia cien asociáciami totiž neprebieha priamo, ale skrze reguláciu počtu zamestnancov na odvetvie. Ale aj procesu koncentrácie, tejto tendencii dnešného hospodárstva k centralizácii, sa dá lepšie zabrániť asociáciami než štátnym protimonopolným úradom. Štát má totiž na monopoloch záujem, a preto proti nim bojuje len polovičato. Spolupôsobením výrobcov a spotrebiteľov, ktorí majú protichodné záujmy, smerujú asociácie k správnej veľkosti. Koncerny ustupujú sieťam, ktoré sa nedržia žiadnych politických hraníc a nezvrhávajú sa na novú diktatúru.

K hospodárstvu patria aj peniaze. Už nebude existovať žiadna štátna peňažná politika ani medzištátna peňažná politika (ako pri eure). Peniaze, ktoré majú inak vždy tendenciu odtrhávať sa od hospodárskej reality, majú znovu získať konkrétnu hodnotu vzdaním sa hypotekárnych úverov a udeľovaním výlučne osobných úverov. Úloha štátu sa tu obmedzí na to, aby nedovolil úžernícke úroky. Bez výrobných prostriedkov nie je čo predávať. Peniaze musia preto vznikať tam, kde sú nasadené výrobné prostriedky, t.j. decentralizovane v každom jednotlivom podniku, a zmiznúť, keď tieto výrobné prostriedky už nič nevyrábajú. Len takto obmedzenými peniazmi (resp. obmedzenými akciami) možno zabrániť každej inflácii a menovej špekulácii.

Každý človek má jeden hlas – rovnosť v právnom živote

V štátnom právnom živote sú si pred zákonom všetci rovní. Odohráva sa v ňom všetko to, čo musí závisieť na mienke a pocite každého svojprávneho človeka (napr. vonkajšia a vnútorná bezpečnosť). Na rozdiel od duchovného a hospodárskeho života sa tu človek musí zmieriť s tým, že môže byť prehlasovaný.

Štátny život však nie je žiadnou nadstavbou nad občianskou spoločnosťou, ale len jedným jej článkom (popri hospodárskom a duchovnom živote). S demokratizáciou štátu malo poručníctvo nad-štátu už dávno ustúpiť spoločnosti s dvomi autonómnymi sférami – duchovným a hospodárskym životom. Sotva čo z toho však možno pozorovať. Či pomôže viac demokracie alebo nejaká priamejšia demokracia, je ale otázne. Štát by skôr mal byť súbežne s tým v mene slobody a bratstva oveľa viac obmedzovaný.

Prvé náznaky toho nájdeme v samotnom slove demokracia. Väčšinou sa do nej zahŕňajú nielen slobodné voľby, ale i nezávislé médiá. Ten, kto v tomto zmysle myslí dôsledne ďalej, bude musieť požadovať i nezávislé školstvo.

Preto trojčlennosť pri zmene hospodárskych pomerov nestavia na politickú moc alebo násilie, ale na slobodne získané poznatky. Len tak sa môžeme vysporiadať s ekonomickými a ekologickými potrebami nášho globalizovaného sveta.

Každý človek je mostom – spolupôsobenie extrémov

Každý človek je zároveň menšinou, občanom a predstavuje celé ľudstvo. Spoločenské ustanovizne však musia byť vybudované jednoduchšie. Môžu brať do úvahy vždy len jedno z toho. V užšom zmysle slova nemôže byť žiadna spoločenská ustanovizeň ľudskou. Preto môže človek v jednej ustanovizni uskutočniť len časť seba samého. Ľudskou sa spoločnosť stáva až spolupôsobením spoločenských ustanovizní, keď sa tieto začnú skutočne dopĺňať bez toho, že by sa chceli navzájom pohltiť.

Kto ale zaručí, že sa spoločenské ustanovizne so svojimi jednostrannosťami nerozídu rôznymi smermi? Nik iný, než človek sám. On je to, kto stavia mosty. Je nielen občanom v štáte, ale je aktívny i v hospodárstve a kultúre. Aj prepracovaný učiteľ je konzumentom a teda nielen časťou školy (duchovného života) ale i časťou hospodárskeho života. Človek je jednotou spoločnosti, a čím viac sa ho to týka, tým lepšie.

Autor: Sylvain Coiplet
Preložil: Marian Fillo